Tri schodíky slávy vo V-klube - V-klub

Otváracie hodiny pokladne: Hodina pred predstavením

Tri schodíky slávy vo V-klube

Peter Procházka zažil vo Véčku zlaté časy. Skamarátil sa so začínajúcimi umelcami, z ktorých sa stali hviezdy. Vo vysokoškolskom klube na SNP začal mapovať umeleckú kariéru Ľuba Beláka alebo Karola Duchoňa. Je autorom dvoch pútavých knižiek plných dobových fotografií s názvom V-klub a Legenda V-klub.

FOTO: Peter Stanley Procházka

Ako ste sa dostali k foteniu vo Véčku?

Doma nás bolo šesť detí, starší brat mal spolužiaka Janka Sedala, ktorý robil zvukára skupine Prúdy a kamarátil sa so Zuzanou, sestrou Mariána Vargu. Šiel som okolo a videl som ich postávať na Suchom mýte. Bavili sa a laškovali, tak som ich cvakol. Vraj, čo chcem za tie fotky. Chcel som „voľňásky“ na vianočný koncert Prúdov. To bolo v roku 1968.

Keď som mal voľný čas, fotil som ľudí na bratislavskom korze. Niekto vtedy hovoril, že vo V-klube hľadajú fotografa. Šiel som to skúsiť, vzal som fotky z koncertu Prúdov a vybrali ma.

Vtedy ste mohli fotiť čokoľvek a kohokoľvek?

Dnes, keď človek vytiahne fotoaparát, žiaľbohu, mám taký veľký a hneď každý spozornie, nikto sa nechce fotiť. Vtedy to nebol problém. Bol som šestnásťročné ucho, a keď som namieril na niekoho objektív, každý si povedal – veď jemu to nevyjde.

Koho ste fotili najradšej? 

Bigbítové skupiny. Žiadne bariéry, ochranky, produkční, ktorí bránia foteniu. Hoci mňa už všade poznajú a dostanem sa aj do bekstejdžu, vtedy bolo fotenie úplne bezprostredné. V-klub mal akési svoje fluidum. Môžete tomu hovoriť trebárs génius loci. Tri schodíky viedli ku sláve – na pódium, tri schodíky na parket, tri schodíky ku každému. Ľudia na schodíkoch veľmi radi sedávali.

Nefotia sa skupiny ťažšie?

Práve naopak. Na pódiu mali malý priestor, z ktorého nemohli uniknúť. Rád som fotil klaviristov alebo bubeníkov. Basgitarista alebo gitarista sa mohol otočiť, a ak som chcel dobrý záber, musel som sa pretláčať pomedzi ľudí v plnej sále, aby som získal lepší uhol. Hudobník sa zasa otočil – a mohol som ísť naspäť.

Vo Véčku sa však hrával nielen bigbít…

Nezabudnuteľné boli jazzové piatkové večery s Elenou Príbusovou, s Petrom Lipom a s Revival Jazz Bandom. Aj diskotéky s Števom Anderkom, Paľom Záhoron, Gabom Vojtkom a duom Juraj Vysoký& Petrom Šoubom. Jazzové diskotéky robil s Duško Leščinský.

Elena Príbusová, 1969
FOTO: Peter Stanley Procházka

Zachytili ste aj kopec známych osobností, ktoré už vtedy boli hviezdami…

Podarilo sa mi odfotiť známych hercov, ktorí prišli po predstavení z Divadla na korze oslavovať do Véčka premiéru hry Čakanie na Godota. Bola tam Marta Rašlová alebo Milan Lasica. Vo Véčku som sa skamarátil aj s Mariánom Vargom. Spomínam si, ako som Jakubiskovi vravel, že by som chcel mať aspoň za necht talentu, ako má on. Na konci 60. rokov ste si mohli myslieť, že môžete byť kýmkoľvek, ale nebolo to vôbec jednoduché. Jakubiskovi sa to však predsa podarilo.

Vo Véčku som sa spriatelil aj s Mariánom Labudom. Poď niečo odfotiť, vravel mi. Urobíme nejakú nekonvenčnú fotku. Cvakol som ho, ako stláča gombíky na starom rádiu, ktoré vyzerajú ako klávesy na klavíri. Výhodou Véčka bolo, že ste mohli prísť za kýmkoľvek a začať s ním debatovať.

Podľa vašich fotografií chodili do Véčka tie najkrajšie baby…

Keď som chystal výstavu a dal vyvolávať fotografie, vedúca v labe sa ma pýtala: To už vtedy boli také pekné baby a tak dobre sa obliekali? Môžem to iba potvrdiť. Véčko bolo na Slovensku číslo jeden. Krásna Marta Rašlová mala asi osemnásť a už vtedy hrala v dvanástich celovečerných filmoch. Bol som s ňou raz aj na rande. Neskôr, keď som našiel svoj denník, ktorý som si vtedy písal, uvedomil som si, že mala záujem o niekoho celkom iného. Do Véčka chodili aj pekné Češky. Olga Schoberová vyzerala ako svetová hviezda a s Waldemarom Matuškom spievala manekýnka Olga Blechová, ktorú si neskôr vzal.

V-klub si žil vlastným životom aj v čase normalizácie?

Aj vo Véčku boli povinné jazdy. Vedenie klubu muselo koncerty vyvažovať angažovanými akciami. Patril pod ÚV SZM. V jednej z knižiek mám napríklad fotku z Večera k narodeniu Vladimíra Iľjiča Lenina.

Ktorý večer ste si najlepšie zapamätali?

Vedenie klubu to robilo celkom šikovne. Po koncertoch na Bratislavskej lýre organizovali vo Véčku lýrové večery. Véčko malo klubovú atmosféru, preto tam radi chodili českí aj slovenskí speváci, aj zahraniční hostia. Väčšinou sa odviazali a niekto ich nahovoril – poďme si zadžemovať, alebo sa stretlo niekoľko hudobníkov a navzájom sa špičkovali, kto vie čo zahrať. Boli to také jam sessions.

Muselo to bývať natrieskané…

Počas lýrového večera vám mohlo trvať aj pol hodinu, kým ste sa pretlačili k baru. Ľudia sa dnu tlačili ako sardinky a tí, čo sa cez sklenené dvere nedostali dnu, postávali vonku. Ja som si doma vychladil malinovky, zabalil som ich do novín a pri pódiu som si obsadil dobré miestečko. S takto nabalenou taškou som si nemusel kupovať pitie a nič mi neušlo.

Fotili ste aj ľudí vonku pred klubom?

Keď ste prišli na poslednú chvíľu, často bolo už všetko beznádejne plné a vonku stálo ešte aspoň päťdesiat ľudí, ktorí by sa chceli dostať dnu. Všetci nahnevaní – a teraz ich foť! To sa vám ľahko mohlo stať, že by ste nakúpili nejaké zaucho.

Na koho boli vtedy také dlhé rady?

V sobotu hrávali do tanca živé kapely. Diskotéky bývali buď vo štvrtok, alebo v nedeľu. Pre študentov bola sobota akási voľnejšia, preto bol o sobotný večer najväčší záujem. Vo Véčku vystupovali Hana Hegerová, Karel Černoch, ale pamätám si, že bolo beznádejne vypredané, aj keď prišlo Svěrákovo divadlo. Boli to výborné veci.

Ktorá zo známych osobností bola najväčší rebel?

Asi Dežo Ursiny. S ním som zažil aj konflikt. Hlavný program v klube sa začínal o ôsmej a buď o pol dvanástej, alebo najneskôr o dvanástej bol definitívne koniec. Vtedy nás vytlačili pred klub. Obaja sme mali vypité, lenže on viacej. Ja som vyrýval. Robil som si z neho srandu, a keď pozrel na mňa, povedal som mu: „Čo čumíš?“ Tak ho to naštvalo, že ma začal po SNP-éčku naháňať. Dlho nevydržal a pri obchodnom dome Dunaj to vzdal. Vtedy som si na neho trúfol, lebo som bol triezvejší a vedel som rýchlejšie utekať. Od neho by som určite dostal, bol o hlavu vyšší, ušlo by sa mi poza uši.

Okolo ktorého chlapa sa motalo najviac pekných žien?

Jednoznačne okolo Ondreja Nepelu. Bol to veľmi príjemný človek. Spätne som to zistil aj podľa fotiek. Okolo neho stále postávalo alebo tancovalo na parkete päť-šesť aj desať báb. K veľkým fešákom patril aj bubeník Paľo Kozma. A, samozrejme, keď tu bol Kája, baby z neho nespúšťali zrak.

Sú fotky, ktoré ste neuverejnili alebo nechcete uverejniť?

Ani nie. Vtedy neboli drogy, pili sme len víno. Občas niekto zaspal na stole alebo v kresle.

Ktorý záber máte najradšej?

V starej krabici s negatívmi som našiel záber s Mirom Žbirkom, keď bol prvýkrát vo Véčku. V PKO bol bítový festival a Modus získal druhé miesto. Hneď ich volali do Véčka, aby s nimi dohodli vystúpenia. Cvakol som ich, ako sedia všetci za stolom a sú z toho celí vyoraní. Vtedy sa to považovalo za veľký úspech. Mesačné angažmán mohli byť štyri, ale aj osem koncertov. Bolo to síce za smiešny honorár, ale dokázalo ich to zviditeľniť. Ale skutočne najradšej mám jeho fotku, ako počas koncertu sedí na schodoch, spieva a ešte pri tom aj fajčí. Vznikla už v roku 1969.

Meky vo V-klube, 1969
FOTO: Peter Stanley Procházka

Ktoré véčkarské roky sa vám najviac páčili?

Začínal som v šesťdesiatom ôsmom roku, lepšie povedané, asi v šesťdesiatom deviatom, keď som bol už angažovaný. Bol som ešte skoro decko. Fotil som asi do dvadsiatky. To mi aj veľa vecí vyriešilo, mal som nejaký cieľ a nemal iné nápady. Vo Véčku som sa aj zaľúbil. Odvtedy sme s manželkou spolu, teraz budeme mať 45. výročie.

To je pekné, gratulujem.

Vtedy som si o sebe bohviečo myslel… Ale fotenie bolo vtedy jednoduchšie. Fotka s mojou budúcou manželkou vznikla tak, že som na stoličku položil fotoaparát, nastavil samospúšť a čakal, kým cvakne.

Vedeli ste dostať ľudí do klubu?

Mohol som zobrať so sebou, koho som chcel.

To ste boli asi obľúbený…

Bol som obľúbený a veľa dievčat ma začalo prezývať gigolo. Ako som šiel dnu, niektorú som si vybral – poď so mnou ty. Keď sa skončil program, odprevadil som ju domov. Prišli sme pod bránu a povedala mi: „Čau, ja už idem.“ Taký som bol gigolo!

Prečo ste s fotením vo Véčku prestali?

Asi päť rokov sa mi darilo chodiť na gymnázium pre pracujúcich, preto mi vojaci dávali odklad. Keď som zmaturoval, z vojenskej správy – lebo nielen príslušník VB, ale aj oni chodili do klubu – mi povedali, že musím nastúpiť na základnú vojenskú službu. V roku 1975 sa nedala vybaviť modrá knižka, zrušili ju aj Paľovi Hammelovi. Tri dni pred vojnou som sa oženil, a keď som po dvoch rokoch prišiel domov, mal som už dieťa a celkom iný život. Manželský život. Nemohol som robiť po večeroch. Pred vojnou som robil v televízii asistenta kamery, ale vyhodili ma, lebo som sa pohádal s predsedom ROH. Z trucu som začal robiť výhybkára na železnici a robil som ho aj po vojne skoro do roku 1995. Popri tom som fotil a cestoval s Modusom po Slovensku.

Z týchto fotografií vznikla výstava k šesťdesiatke Mekyho Žbirku?

Občas som si vymenil službu na železnici alebo som si nadrobil a chodil som s nimi po šnúrach, fotil som, mapoval. K výstave ma inšpirovala Mňačkova knižka Ako chutí moc. Aj v nej je fotograf, ktorý fotí papaláša od začiatku až do konca. Aj v nej si fotograf rozumel s jeho prvou manželkou a s druhou nie. Diali sa mu podobné veci ako Mekymu, akurát, že knižka sa končí pohrebom. Niekedy som naštvaný, keď počujem, že Meky je 40 rokov na scéne. Fotka vo Véčku, kde fajčí na schodoch, vznikla už v roku 1969.

TEXT: Alexandra Žilavá