Otváracie hodiny pokladne: Hodina pred predstavením

Véčkarské revolucionárske hniezdo

Jozef Golonka bol tri roky kapitánom národného hokejového družstva. V roku 1960 mal 19 rokov a vo vrecku podpísanú zmluvu s NHL. Dostal jedinečnú možnosť utiecť z komunistického Československa. Ostal. Vo Véčku trávil svoje najlepšie roky a spoznal mnohých muzikantov a hercov, z ktorých sa stali legendy a jeho kamaráti.

Ako si spomínate na Véčko?

Véčko založil Pavol Gregor a Juraj Tokár. Obaja boli v SZM, ale mali aj to šťastie, že Tokárov otec pôsobil v krajskom výbore strany a nad V-klubom držal ochrannú ruku. Títo chlapci mali neuveriteľne dobrý nos na ľudí a vždy vedeli, ktorých muzikantov vytiahnuť a komu dať príležitosť. Vo Véčku začínal hrať snáď každý, kto neskôr na Slovensku alebo v Čechách niečo znamenal. Žbirka, Gombitová, Hronec, Elán, Hammel, Lehotský, Lučenič, Gott, Matuška, Vondráčková – vyrástla tam celá jedna generácia umelcov.

Bol to váš obľúbený „podnik“?

V šesťdesiatych rokoch sme chodili v Bratislave len do dvoch barov – do baru Cercle v Carltone a do Devína. A potom tu bol ešte vysokoškolský V-klub. Ráno o štyroch sme sa všetci, nech už sme šli odkiaľkoľvek, stretli na fazuľovej polievke v Kryštál bare.

Do študentského podniku chodili aj športovci?

Vtedy sme mali skoro všetci v mužstve vysokú školu. Boli sme rarita aj vo svete. V Bratislave nás volali mužstvo inteligentov. Mali sme medzi sebou inžinierov, doktorov z rôznych odborov. Často sme celý tím chodili do Hviezdoslavovho divadla. Pántik, Dibarbora, Kroner, Huba, Machata mali výnimočné „kreslá“ na našich zápasoch. Sedávali na drevených laviciach pri zábradlí nad našou striedačkou a my sme zasa mali miesta v prvých troch radoch v divadle. Odtiaľ sme chodili rovno do Véčka. Nebolo to ďaleko, stačilo prejsť cez cestu.

Navštevovali Véčko aj iní športovci?

Aj futbalisti a volejbalisti. Športovci, hudobníci, herci, všetci vtedy patrili do jednej rodiny, nebolo to ako dnes, keď sa šport oddelil od kultúry. Vtedy bola len jedna politika, ale vo Véčku sme mohli voľne žiť a voľne sa vyjadrovať. Bolo to „revolucionárske hniezdo“. Keď sme nehrali hokej vonku, zašli sme tam každý piatok po zápase. A keď sme vyhrali, oslavovali sme. Spomínam si, že liter vína stál dvanásť korún. Za koľko ho kúpili, za toľko ho aj predávali. Vo Véčku sa nikdy nezdražovalo.

Čo sa vám prvé vyjaví, keď si spomeniete na Véčko?

Zástupy ľudí, ktoré sa pokúšali dostať dovnútra. So Štofim, ktorý púšťal do Véčka, sme dodnes veľkí kamaráti. On rozhodoval, kto môže vojsť a kto nemôže, kto je opitý a ostane vonku. Asi mu to ostalo v krvi, lebo istý čas robil aj ochranku generálnemu riaditeľovi v Technopole. Vo Véčku nikdy neprišlo ku konfliktom. Vo vnútri to bolo asi najbezpečnejšie miesto v celej Bratislave. V piatok a v sobotu boli koncerty, na ktorých to praskalo vo švíkoch. Všetci sa tlačili postojačky, nenašli ste jedno miesto na sedenie. Nemohli ste si ho vopred ani obsadiť, len pár dobrých hudobníkov malo stoly pre svoje frajerky. A, samozrejme, my hokejisti sme sa tam chceli tiež nanominovať. Ale ako, keď to bolo plné?

Mali ste vymyslený nejaký fígeľ?

Samozrejme, inak to ani nešlo. Mali sme pripravené otvorené okno na záchode a pod ním debny od piva. Keď sme sa dostali dnu, tam nás už nikto nekontroloval.

Keď sa po toľkých rokoch stretnete s niektorými hudobníkmi, aj si spolu zaspomínate?

Spomíname na to dodnes, keď sa stretnem s Paľom Hammelom, Janom Balážom, Jožom Rážom alebo Mekym. Bolo to jedno z najkrajších období mojej kariéry. Všetci sme boli kamaráti. Oni boli naši obdivovatelia, my sme boli ich obdivovatelia. Ruka v ruke okolo ramien sme sa o tretej ráno lúčili a rovno sme pokračovali do Kryštál baru. Véčko vychovalo plejádu hudobníkov, ktorí môžu kedykoľvek vystúpiť na pódium a na koncertoch budú mať vždy plno.

Zamilovali ste sa tam? Do Véčka chodili pekné baby…

Ako pekné? Veď tam škaredé ani nepustili, na to tam bol Štofi! Samozrejme, že sme mali veľmi veľa známostí. Ja som tam chodieval tancovať aj so svojou manželkou. Nebol to tanec, ale tlačenica, počas ktorej sme sa poriadne vyúdili. Boli sme spotení, ale neprekážalo nám, že nemáme klimatizáciu, neprekážalo nám nič. Boli sme radi, že sme mohli byť len v tričku, tak ako je to na diskotéke dnes. Nemuseli sme mať oblek, bez ktorého by nás napríklad nepustili do divadla.

Naozaj ste s Mekym boli susedia?

Pamätám si, ako Meky sedel na dvore na Februárke (kedysi ulica Februárového víťazstva) a spieval. Na lavičke o desiatej večer hral na gitare. Vtedy stálo na dvore moje a možno ešte jedno auto, dnes sa tam nedá zaparkovať. Koľkokrát sa stalo, že som prišiel večer z tréningu a on si tam brnkal. Prezývali sme ho Angličan. Jeho otec bol vojnový pilot a mamu mal Angličanku. Vedľa policajného riaditeľstva sme si urobili na ulici malé hokejové ihrisko a Meky hrával s nami.

Pamätáte sa aj na niekoho známeho z Véčka, o kom sa tak veľmi nehovorí?

Do Véčka chodili aj operní speváci. Andrej Kucharský bol obrovské eso, v tom období bol tretí najlepší tenor na svete. V roku 1962 sme prišli na Sibír a on tam spieval Madeleine pred dva a pol tisíc ľuďmi v Novosibírskej opere. Neskôr ma pozval aj na vystúpenie do Bavorskej opery. V Mníchove som do divadla musel prísť v smokingu. Andrej bol hviezda a s nami chodil do úplne obyčajného vysokoškolského klubu.

Vo Véčku si boli všetci rovní…

Všetci, tam sa nikto nevyvyšoval. Dnes hodnotíme umelcov podľa toho, koľko zarábajú, vydajú platní, ale vtedy nikto nehovoril o tantiémach. Pamätám si, ako som v roku 1962 priniesol z Kanady dlhohrajúcu platňu Beatles. Vo Véčku mi šli ruky odtrhnúť. Tisíckrát bola obchytaná. Každý len – požičaj, požičaj!

Vďaka hokeju a Véčku máte dodnes dobré kontakty aj v Čechách. S kým ste sa skamarátili?

Vďaka V-klubu ma začala kultúra veľmi zaujímať. Stal som sa akýmsi kultúrnym atašé nášho mužstva. Bohdalová, Vondráčková, Horníček, potom Šlitr, Suchý, na celú túto generáciu sme chodievali do divadla Semafor. Do Prahy sme zašli vždy na tri dni, leteli sme dvomi lietadlami, keby jedno padlo. Zaužívalo sa to odvtedy, ako naše mužstvo havarovalo nad La Manche v roku 1948. Lístky do divadla som vymieňal za lístky na hokej. Semafor mal vypredané aj dva mesiace dopredu. Pani pokladníčka mala napísané, kedy bývame v Prahe, a automaticky nám rezervovala vždy dvadsaťpäť lístkov. Na majstrovstvá sveta v Štokholme alebo vo Viedni mali „rezervačky“ zasa herci zo Semaforu. Keď sme vo Viedni prvý raz prehrali, obvinili Bohdalovú, že to bolo preto, lebo rozptyľovala hráčov na striedačke. Prehrali sme 3:1 a všetko zvalili na ňu.

Máte naozaj veľmi zaujímavé kontakty…

Do V-klubu sme chodili aj za Karlom Gottom. Vtedy chodil do roboty. Sedeli sme spolu za stolom aj so Štaidlovcami. Ladislav Štaidl žil ešte s Hanou Maškovou, majsterkou sveta v krasokorčuľovaní. Matuška u mňa doma na Februárke pred Zlatou lýrou aj obedoval. A vedeli ste, že Drobný hrával hokej? S Vágnerom sa raz do roka ešte stretávame. V Grécku má veľkú chalupu, kde skladá pesničky. V lete nás – starých hráčov národného družstva – pozve a celý večer vyhráva.

Zaujímate sa o hudbu aj dnes?

Celý môj život ma zaujímala kultúra, bol som zvedavý, ako to funguje u nás aj v Čechách. Dnes, priznám sa, že som z toho už trošku vypadol. Keď si sadnem doma na balkón, odkiaľ mám výhľad na bratislavské Bory alebo na záhradu, mám pri sebe malé rádio a naladím si staré dobré pesničky.

TEXT: Alexandra Žilavá